zahalená do hmiel
ako do zástery z kuchyne bohov
vstupuje nám do života jeseň
tá naša..
schovaná v zlatooranžových vlasoch
strapatých kríkov
a v gýčovito ostrých kontúrach hôr..
načasovanie presné
vnútorné hodiny neklamú
babie leto sa už nehanbí
že je jeseňou

chcem sa s tebou pomilovať
úplne tajne a úplne bez
bez ostychu
bez pretvárky
bez strachu a bez studu
pomaly rozopínať gombíky
na šatách minulosti
vojsť dlaňami pod košeľu
zabudnutých snov..
možno raz dosiahneme 
až na kožu
prstami dotkneme sa 
našich pradávnych trápení
a nemotorne ich vygumujeme
kradmými úsmevmi....

postupne vnikáme do seba..
pomaly..veľmi pomaly
postupnosťou nádychov
z nekonečna
zostupujeme až na dno
náš paralelný vesmír
má totiž súradnice naopak