Predstavte si, že pred štátnym úradom, v ktorom nielen pracujete, ale ste v ňom dokonca šéf, hliadkujú vojaci cudzieho štátu a kontrolujú akýkoľvek pohyb pred ním a pred protiľahlou budovou pošty. Čo urobíte, ak chcete, aby vedenie tohto úradu bolo informované, čo sa pred budovou deje? Nemáte tam kamery. Píše sa rok 1968. Tak odsúhlasíte návrh, aby jeden pracovník sledoval a zapisoval, kto všetko sa pred budovou pohybuje, a to z miestnosti, odkiaľ by ho nikto z hliadkujúcich vojakov nevidel.

Ten zápisník z roku 1968, do ktorého zapisoval jeden zo zamestnancov OV KSS v Poprade, čo sa deje pred budovou, je medzi ostatnými dokumentami, ktoré otec zanechal. Útly zápisníček má hnedú väzbu a len zopár strán popísaných ceruzkou, miestami dosť nečitateľným písmom. Nevedela som, čo sú to za poznámky, kým som si v jednom obsiahlom zázname z vystúpenia môjho otca o nich neprečítala. Dané vystúpenie sa odohralo o rok a pol po augustových udalostiach, bolo súčasťou previerky, po ktorej nasledovalo rozhodnutie – vylúčený z KSČ. To, čo bolo v auguste úplne normálnym činom voči niekomu, koho považujeme za okupanta, sa obrátilo naopak. Normálne bolo vyhlasené za nenormálne a nenormálne sa stalo normou. Československo sa od jesene 1969 začínalo meniť na kráľovstvo neskutočne krivých zrkadiel. Otázka dôvery či nedôvery v spojenecké vojská v auguste 1968 bola jednou z kľúčových pri vyraďovaní členov KSČ z kruhu preverených-vyvolených.

Po streľbe na námestí hneď prvý deň okupácie, kedy zahynul človek, bolo prvoradou úlohou udržať v meste poriadok, zabrániť hystérii, akémukoľvek incidentu, provokáciám alebo prípravám na ozbrojený odpor z radov obyvateľov mesta a okresu. To nebol len príkaz, ktorý otec dostal z jemu nadriadeného orgánu ešte 21.8. večer. To bol nesmierny pocit zodpovednosti za to, čo sa deje v okrese. Otec v svojom vystúpení v roku 1970 povedal – „Bol som si vedomý, že za udržanie poriadku v okrese sme zobrali ako orgán zodpovednosť, že každý incident môže vyvolať protizásah a nerobil som si ilúzie z rozhovorov so sovietskymi veliteľmi, že k takému zásahu by nedošlo.“ Aj preto otec dal príkaz predsedovi OV Zväzarmu, aby zviezli všetky ručné zbrane, ktoré sa nachádzali v skladoch Zväzarmu po dedinách okresu do kasární v Kežmarku. Do kasární v Poprade ich odviezť nemohli, lebo zvážanie zbraní by vzbudilo podozrenie u sovietskych vojsk i ich možné zabavenie.

Kolaborácia s okupantami bola hneď od príchodu cudzích vojsk na územie okresu všeobecne chápaná ako narúšanie jednotného postupu proti nevítaným vojskám. O tom svedčia aj vyhlásenia ÚV aj OV KSS. Jedným z prípadov takéhoto narušenia bola správa o kolaborácii príslušníkov Štátnej bezpečnosti v okrese. Podľa otcových slov sa 23.8. mienka proti nim dosť vyhrotila. Vyslal preto dvoch tajomníkov OV na členskú schôdzu OO Štb. Tí sa vrátili s rezolúciou OO ŠtB v tomto znení: Podporujeme stanovisko P ÚV KSČ a OV KSS. V roku 1970 bola táto rezolúcia stále dostupná na OV KSS. Asi tým, ktorý ju vtedy toho 23.8. podpísali, pri previerkach dosť zatriasla stoličkou. No možno práve pripomenutie ich kolaborácie, ktorú spomenul môj otec vo vystúpení pred okresnou previerkovou komisiou, im tú rozstrasenú stoličku zas upevnilo. Človek nikdy nevie, čím a kedy druhému pomôže a čím a kedy mu poškodí. Niekedy to závisí len od toho, aké definície majú v rukách tí, ktorí majú moc. Raz je spojenec okupantom, inokedy zas okupant spojencom. Udalosť, kedy sa otec snažil zabrániť akejkoľvek kolaborácii v mocenských zložkách, ktoré mali vo vtedajšej dobe na starosti bezpečnosť v okrese, mu bola pri previerkach iste pripísaná ako ďalší čierny bod, inak by ju nebol pred previerkovou komisiou spomínal.

V tých prvých dňoch po dvadsiatom prvom bol dovtedajší spojenec jednoznačne okupantom, ale všetky tie zbrane, ktoré s vojskami Varšavskej zmluvy k nám prišli a tlaky zo strany „spojenca“, začali postupne stláčať misku váh na strane druhej. Kým sa dostali k moci všetci tí, ktorým sa nebridilo obetovať svojich vlastných, trval ešte rok. To gumovanie označenia okupant a jeho nahrádzanie slovom spojenec nebolo lacné. Stálo tisíce a tisíce menších či väčších rán na duši, pätinu straníckych knižiek, ktoré kolaborujúce vedenie štátu prinieslo na podnose Sovietskému zväzu ako obetu za svoje prehrešky voči veľkému spojencovi. A nielen to. Po hlave postupne dostali všetci, ktorí vytŕčali v tom jednom „...ôsmom“ roku dvadsiateho storočia. A bolo jedno, či bol straník, či nestraník.

V období čistiek 1969-1971 bol populárny slogan – očistiť zrno od pliev. August sa stal sitom. No tak ako sa nenormálne začalo považovať za normálne, tak ako sa činy na ochranu ľudí obracali na prečiny, tak aj to sito malo dierky naopak.

foto - Sovietske vojská pred vstupom do Popradu od Hozelca. Snímka: Ján Košúth