„Nemusíš ma tu čakať,“ pošepol svojej polovičke, keď sa ocitli na medziposchodí zámku hneď vedľa priestorov ‚kam aj králi chodievajú pešo‘. Ukázal hlavou k panáčikovi na dverách a dodal: „Ja ťa dobehnem..“ Žena asi aj čosi odvetila, ale čo, to už nepočul. Po dvoch hodinách prechádzok po rozľahlých priestoroch zámockej galérie sa dvom pivám a káve, ktoré po obede vypil, už veľmi žiadalo ukončiť púť jeho telom.

Keď po niekoľkých minútach vyšiel von z toalety, nešikovne si utieral ruku o ruku. „Už aj na tých obrúskoch šetria,“ zamrmlal si popod nos. Zámok bol tesne pred rekonštrukciou. Veď aj preto sem ešte zašli. Ktovie ako dlho potrvá, kým ho znovu otvoria pre verejnosť. Jeho žena vždy nosí v kabelke papierové vreckovky. Keby jej nebol povedal, aby ho nečakala, bola by mu teraz jednu podala. Na chodbe ani na priľahlých schodiskách však nebolo nikoho.

Keď zdvihol hlavu od už temer suchých rúk a chcel sa vydať smerom k ďalšej miestnosti, odkiaľ sa ozývali kroky návštevníkov na vŕzgajúcej drevenej podlahe, všimol si tesne vedľa kamenných schodov pootvorené dvere. Dvere neboli také veľké ako v bežných izbách pre panstvo, vyšší muž by sa určite musel aj trochu skloniť, aby nimi prešiel. Kam asi vedú? Prebleslo mu hlavou. V miestnostiach, ktoré slúžili ako galéria, zvyčajne sedeli alebo len tak postávali staršie panie, čo dohliadali na všetko, čo sa dialo v zámku. Sem však nedovidelo oko ani jednej z nich. Pomaly dvere otvoril a nazrel, čo sa skrýva za nimi. Prekvapilo ho, že v

inak už dosť pochmúrnom ošarpanom zámku zbadal zrazu neveľkú veľmi zachovalú slnkom zaliatu miestnosť. Nedalo mu a prekročil prah. Izba bola prázdna, čistá a voňala po čerstvej maľovke a ešte čomsi, čo mu pripadalo ako vôňa citrónovej trávy zmiešaná s vôňou vysušeného sena. Na protiľahlej strane zbadal dvere oveľa väčšie a majestátnejšie ako boli tie, ktorými vošiel. Zvláštne bolo aj to, že drevená podlaha pod jeho krokmi nevydávala ten známy vŕzgavý zvuk, aký počúval celé predchádzajúce dve hodiny. Bolo tam až neskutočné ticho. Nesprevádzal ho žiaden zvuk, no zrazu mal pocit, že tam nie je úplne sám. Akoby ho odniekaľ sledovali čiesi oči. ‘Čo blázniš…,’ povedal si len tak pre seba. V izbe nebolo jedinej skulinky, kam by sa mohla schovať čo i len myška. Mal nutkanie otočiť sa a vrátiť sa späť, no tie ďalšie dvere boli ešte väčším lákadlom ako tie prvé. Ak budú zamknuté, vráti sa.

Stlačil kľučku a dvere sa pohli. Tentokrát sa otvárali smerom od neho a musel vynaložiť väčšiu námahu, aby ich roztvoril dokorán. Tá druhá miestnosť bola väčšia a dominoval jej veľký kozub. Bol úplne čistý, bez jedinej známky, že by v ňom niekedy niekto zapálil oheň. Pri okne stála stolička a keď nazrel za dvere, v malom výklenku bolo opretých niekoľko veľkých ozdobných rámov, veľmi zachovalých a zazdalo sa mu, že úplne vzadu za nimi jeden rám prázdny nie je. Asi je to už opravená časť, možno tu budú skladovať niektoré zariadenie zámku počas rekonštrukcie. Bol zvedavý, aký obraz tu odložili. Pomaly poprekladal prázdne rámy, až sa dostal k obrazu. Obrátil ho a priniesol bližšie k oknu, aby si naň posvietil reflektorom zapadajúceho slnka. Na obraze bola žena s ryšavými vlasmi, oblečená v modrých šatách. Sedela na stoličke pri okne. Bola zahĺbená do knihy, ktorú držala v jednej ruke a druhou hladkala čiernobielu mačku, stojacu na širokej podokenici. Nevdojak mu oči zablúdili k oknu. Zrazu sa mu zazdalo, že ten obraz niekto namaľoval práve v tejto izbe, že tá žena tu kedysi veľmi dávno sedela s knihou v ruke a niekto veľmi talentovaný ju vtedy zvečnil na tomto obraze. On teraz stojí presne tam, kam vtedy pozerala mačka, ktorú žena hladkala. Možno po rekonštrukcii zámku tu ten obraz bude visieť a vedľa neho bude napísané, kto a kedy ho namaľoval a kto bola tá žena v modrých šatách.

Z myšlienok ho vyrušil nečakaný zvuk z mobilu. V tomto prázdnom priestore znel prenikavejšie ako kdekoľvek inde. Oprel obraz o stenu a vytiahol mobil z vrecka. „Kde si?“ ozval sa ženin strohý hlas. „Už idem,“ rovnako stroho odpovedal. Vrátil obraz i rámy na miesto. Slnko pomaly klesalo k obzoru a osvetľovalo ružovkastým svetlom biele steny oboch miestností. Zdalo sa, že ich začínajú z veľkej diaľky oblizovať ohnivé jazyky. Zavrel za sebou najprv jedny dvere a potom opatrne otvoril tie druhé. V pološere chodby nevidel nikoho, na kamennej dlažbe nebolo počuť žiadne kroky.

Vyšiel na chodbu, páchnucu zatuchlinou a prítomnosťou toaliet. Predtým si tie zápachy až tak neuvedomoval, teraz mu veľmi nepríjemne udreli do nosa. Pre istotu dvere za sebou zatvoril. Akoby tým aj sebe chcel povedať, že za ne nikdy nevkročil. Nerád porušoval pravidlá, a tiež nerád si priznával, že sa nedokáže ovládať a prekonávať svoju zvedavosť. Zavrel ich práve včas, lebo len čo urobil pár krokov, takmer narazil do staršej ženy, ktorá vyšla nečujne spoza rohu. Pravdepodobne to bola upratovačka, lebo v rukách niesla vedro, metlu a ešte zopár bežných vecí na upratovanie. „Všetko to musím vláčiť po schodoch. Takí veľkí páni tu žili, ale výťah tu nespravili,“ zahundrala, nie zlostne, skôr zmierlivo. Aby ešte viac vymazal možnosť návštevy za dverami, za ktoré asi nemal dovolené vstúpiť, len tak akoby mimochodom sa spýtal: „Kam vedú tieto dvere?“ A ukázal na dvere, ktorými práve pred chvíľou vyšiel. „Teraz už nikam. Steny sú tu hrubé, nuž spravili tam malý sklad prostriedkov na čistenie,“ odvetila upratovačka. Pozrel na ňu neveriacky: „Čo znamená, že teraz už nikam?“ Na viac slov sa nezmohol. „No to ja vám presne nepoviem, kam naozaj viedli. Hovoria, že za nimi bola ďalšia časť zámku, ktorá pred mnohými rokmi vyhorela. Zbúrali ju a stenu zamurovali. A ten výklenok, čo zostal, na ten dali tieto dvere,“ rozprávala upratovačka a vyberala kľúč, aby ich odomkla. Stál tam ako obarený a zmohol sa len na otázku: „Naozaj?“ „Spýtajte sa dole na informáciách, tí vám povedia viac,“ odpovedala žena, otvorila dvere a uložila za ne náčinie, ktoré priniesla. Stál tak, že za dvere nevidel. Chcel sa ísť pozrieť bližšie, no nohy mu vypovedali službu. Aj jeho mozog sa na chvíľu prepol do stavu off. Keď sa spamätal, upratovačka už dvere zamykala. „Dovidenia,“ pozdravila a nasmerovala si to k schodom smerujúcim nadol.

Vo vrecku mu znovu zazvonil mobil. Bezmyšlienkovite ho vytiahol a zvonenie vypol. Potom sa pobral smerom, kam ukazovala šípka ďalšej prehliadky.

Jeho žena len zagúľala očami, keď ho zbadala. Vyzerala namrzená a mlčala. No jemu to bolo jedno. Aj tak mu nebolo do reči. Veď s kým sa teraz môže rozprávať o izbách zaliatych slnkom, o stoličke a žene sediacej na nej, o obraze, o dverách a mačke, čo sa naňho dívala. Vlastne nedívala sa naňho, ale na miesto, na ktorom stál. Mačka z obrazu. To, čo zažil, bolo číre bláznovstvo. Všetko to boli len predstavy, sny. Buď mikrospánok alebo halucinácie, vyvolané nejakým plynom. Spomenul si na zápach.

Poslednú časť prehliadky prešli mlčky. Keď došli späť do vstupnej miestnosti, ktorá bola pokladňou i informačnou kanceláriou zároveň, odhodlal sa ešte raz spýtať na dvere, ktoré teraz vedú nikam. „Áno, je to tak. Tie dvere viedli práve do tej časti zámku, ktorá vyhorela. Ako zázrakom sa požiar vtedy nerozšíril do celej budovy. Nová rekonštrukcia počíta aj s dostavbou týchto priestorov,“ stručne mu objasnila pani za pultom. S tlčúcim srdcom sa odvážil ešte spýtať: „Nie je v zbierkach zámockej galérie aj obraz ženy, ktorá sedí pri okne, má modré šaty a ryšavé vlasy, číta knihu a hladká mačku?“ „Bohužiaľ, o takom obraze neviem. Ale možné to je. Zavolajte zajtra priamo pani riaditeľke našej galérie,“ s usmevom mu podala vizitku.

„Na akýto obraz si sa pýtal? Niekde si čítal, že by tu mal taký nejaký byť?“ jeho žene nedalo nespýtať sa. Ešte stále bola trochu nahnevaná, že sa tak dlho niekde motal a potom kráčal vedľa nej duchom úplne neprítomný. No zvedavá bola viac ako nazlostená. Už sa trochu spamätal z nepochopiteľného zážitku a tak sa len usmial: „Možno sa mi to prisnilo. Možno taký obraz niekto niekedy namaľoval, alebo možno ešte len namaľuje.“ Žena naňho pozrela úkosom a uškrnula sa: „Blázon!“ V duchu jej pritakal: „Asi som..“