Nie je to esej. Je to len neformálne písanie o čítaní a písaní básní. S krátkou úvahou aj pod čiarou.

Ak je niečo neformálne, nemá formu. Určitú formu to síce má, ale nie takú, akú by sme si predstavovali, že by malo alebo mohlo mať. Napríklad taká mačka má svoju formu, ale keď vlezie do krabičky alebo misky, má zrazu formu krabičky alebo misky. Alebo jedna špeciálna mačka, na ktorú získal patent pán Schrödinger. Nielenže nevieme, akú má táto mačka v krabičke formu a či je to vôbec mačka, ona dokonca aj je aj nie je zároveň. Sú možné oba varianty. Až keď sa na ňu niekto pozrie, keď tú krabičku otvorí, tak tá mačka buď je alebo nie. Nič nikdy nie je len samo osebe. Až pozorovateľ rozhodne.

[Ak niekto píše odborný vedecký článok, musí ho písať jedno-jednoznačne. To čo sa čitateľovi objaví v hlave, musí byť presným klonom toho, čo pisateľ chcel povedať. Vedecký článok sa nehrá na city, nehrá s pocitmi, nehrá s písmenami, slovami, zmyslami. V ňom nikto nevlieza do svojich vlastných vôd. V ňom tie jeho vlastné vody akoby ani neboli, neexistovali. Zahodí ich ako nepotrebnú, nežiadúcu vec.
Ale je to tak s básňou? 
Je to tak s poéziou?]

Aj v básni rozhoduje pozorovateľ. 
Prvým je ten, kto ju napíše. 
Druhým je ten, kto ju číta. 
A zrazu tu vôbec nie je tá istá báseň. 
Ani žiaden jej klon.
Prinajlepšom sa objaví dvojča. 
Jednovaječné sú tiež nie zriedkavé. 

Najhoršou otázkou, ktorú môže vysloviť učiteľ na hodine literatúry, je – Vysvetlite, čo chcel básnik touto básňou povedať. To akoby učiteľ vyriekol – Zapnite teraz svoje prúdové motory a leťte do básnikovej hlavy a do duše. A poslušný študent, ktorý to myslí vážne, ich zapne a letí a nenájde tam nič. Nie preto, žeby tam naozaj nič nebolo, ale ocitol sa v inom časopriestore, v inej dimenzii, v ktorej nerozumie ani slova, aj bodky sú v nej prevrátené naopak. Nuž vráti sa a ak je to orazenejší  -nástnik zo zadnej lavice zakričí – prd. Trieda sa rozosmeje a učiteľ môže hodiť báseň do koša. A len ten z triedy, kto v tej básni okrem prdu niečo našiel, a bude si ju chcieť z toho koša vytiahnuť, pre takého bola tá báseň určená. Ostatným stačí prečítať si a namemorovať rozbor z učebnice. Môže sa snažiť učiteľ koľko chce báseň literárne kriticky a vedecky vysvetliť, študenti aj tak nikdy nepochopia......kým sa sami neocitnú na planéte blízkej planéte toho, kto ju napísal, alebo kým v nej nenájdu aspoň jeden meteorit zo svojej vlastnej a budú ho na tej svojej potrebovať.

Kto zo študentov však z rozboru básne pochopí, prečo sa básne píšu?

Básne sú skutočnosť, realita preosiata cez vnútro človeka do podoby slova, písaných znakov, symbolov..sú to myšlienky usporiadané do veršov voľných i rýmom spútaných..

A prečo ich vlastne ľudia píšu? 
Lebo musia.
Píšu ich, lebo potrebujú povedať niečo, čo je len ich. Čo inak zo seba dostať nevedia. Tak ako to robia maliari štetcom, hudobníci melódiou..

Poézia v celej svojej šírke určite nie je len poetická, ak si pod poetickosťou predstavíme sladkobôľne výlevy alebo sentimentálne spevy. Poézia býva i drsná i hladká..zložitá i jednoduchá..kvetnatá i prostá..eklektická-z každého-rožku-trošku i minimalisticky strohá a hlboko pravdivá..vzletná i bičujúca..na pranier vešajúca neresti i nežne uspávajúca dieťa..zadúša sa smiechom i slzí od žiaľu..je žensky vizuálne vábivá a má i ženský dôvtip..má v sebe dôstojnosť kráľa i múdrosť šaša....

{Spadlo mi nedávno do jamy levovej zopár veršov s otáznikmi. Zabalené boli pekne do krabice – do básne. Namiesto leva sa tam však objavila tigrica. Nepáčila sa jej krabica. Vraj také verše do krabice nepatria, sú ošúchané a klišoidné a nedosiahnu na telo, hoci to sľubovali v názve. Vnútorný monológ by vraj mal byť hlbší, ak to bol monológ. Ak to bol rozhovor, tak nešiel na telo. A keďže tie otázniky nevedela nijak stráviť, roztrhala celú krabicu na franforce. Tu zjavila sa ďalšia tigrica. Zacítila asi pach trhanej potravy, lebo bez uvažovania vzala úvahy prvej tigrice za svoje. Dotrhala verše na cimpr-campr a zmietla ich úplne zo stola. Dodala ešte, že slová som nezabalila do zdobenejšieho papiera presne tak ako to robí ona a medzi riadkami taktiež spomenula, aká je talentovaná a koľko si ona sama popracuje, kým vymyslí originálne významy a verše do nich zabalí. Takto dve nežné tigrice rozniesli moje otázniky na kopytách. Tigrice však kopytá nemajú. Žeby to boli......Aj inotaje majú svoje hranice. Nielen metafory.}

Niekto múdry raz povedal, že „verš nie je možné vytvoriť“, že „verš k nám prichádza. Básne nevytvárame, ale prichádzajú z nejakej oblasti, kde sa nachádza ‚banka poézie‘, na ktorú sa záhadne napojíme.“ Prichádza na pleciach viditeľných i neviditeľných Múz a Múzov..prechádza nami a ožíva.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Ak niekto má potrebu písať vo veršoch, tak nech píše. Nech chytá, čo z tej ‚banky poézie’ práve k nemu prichádza, preosieva cez to svoje a len svoje sito. Tí, čo to čítajú, zas cez svoje. Keď dostane sa im do rúk veršovaný lístok z planéty inej ako práve tá ich, ktorú majú v hlave, nech ho netrhajú, pomôžu opraviť zjavné gramatické prešľapy a opatrne položia späť. Ľudia nepíšu verše pre súťaže, pre kritikov, ale pre seba. Keď ich potom posielajú do sveta, nech sa nehnevajú, že ich niekto iný inak prečíta. Každý vidí len potiaľ, pokiaľ mu to jeho vnútorný zrak dovolí. Niekto toho vidí pramálo, a niekto až priveľa. Veď uhlov je až 360.