ponorená v noci
čakám na výbuch slnka
pradienkami myšlienok
utekám ti oproti
kĺžem sa po povrchu vecí
a otváram náruč
všetkým príchodom
spoznávam v tebe
zvyšky dávnych stretnutí
a polobozky
zabudnuté v hmle
otoč sa
a pozri do slnka
v tieni
sa zalesknú zrnká piesku
z rozbitých hodín
čo stiekli na podlahu
a nikto nevie
ani netuší
že v tom rozbitom čase
sme sa už raz našli
a viac sa hľadať nebudeme