ponorená v noci
čakám na výbuch slnka
pradienkami myšlienok
utekám ti oproti
kĺžem sa po povrchu vecí
a otváram náruč
všetkým príchodom
spoznávam v tebe
zvyšky dávnych stretnutí
a polobozky
zabudnuté v hmle
otoč sa
a pozri do slnka
v tieni
sa zalesknú zrnká piesku
z rozbitých hodín
čo stiekli na podlahu
a nikto nevie
ani netuší
že v tom rozbitom čase
sme sa už raz našli
a viac sa hľadať nebudeme

chcem urobiť najnerozumnejšiu vec na svete
ísť za hlasom srdca
no neviem ako umlčať rozum
ako ho zavrieť do zásuvky a zamknúť
ako ísť proti rozumu všetkých naokolo
ktorí vravia
že za hlasom srdca sa nechodí
tou cestou vraj chodia iba blázni..
a tak tu sedím
počúvam
čo hovorí moje srdce
a prekladám jeho slová rozumu
snáď aj on raz už pochopí
že srdce tiež potrebuje hovoriť
a musí mať svoj hlas pri voľbe
kadiaľ a kam máme ísť