v krajine môjho detstva
sme istý čas
za oknom v kuchyni
pestovali eukalyptus
jemné rýchlo vyhúknuté lístky
sa lenivo opierali o sklo
a svoju pozemskú púť končili
najskôr v maceráte
podobne ako okvetné listky ľalií
ktoré sestra môjho otca
máčala v liehu
a prikladala na rany..
to okno ešte stále hľadí
tým istým smerom
no sklo je už iné
nové
i pohľad cez neho
už nevábi diaľkou
ako kedysi
dorazí len k domu oproti..
diaľke vtedy stáli v ceste
dva statné stromy
ihličnatý bol veľmi dlho
vyšší ako ten listnatý
rástli tam v pevnom objatí
listov a ihličia
až kým listnatý neprerástol
svojho pichľavého partnera..
dnes na ich mieste
ľudia píjavajú sladkú čokoládu
z malých šáločiek
a voňavý čaj
z bucľatých šálok
maloktorý z nich čo i len tuší
že si so stromami na chvíľu
vymenili miesta..
pozerala som dnes
z iného okna
na stenu iného domu oproti
pomaly vyslobodzovala
zo šuštiaceho papierika
eukalyptový cukrík
a spomínala...