[prozaická lyrika o farbách a vôňach
skrytých v spomienkach]

mám rada majstrov pera
ani nie tak tých
ktorých zhltneme za jeden večer
ako skôr tých
ktorých pijeme po kvapkách
a pridávame do našej mysle po štipkách
ako soľ
ako katalyzátor
čo prebudí naše predstavy
naše najskrytejšie túžby
naše najvzdialenejšie spomienky

POISON

sladkastá vôňa osemdesiatych rokov
zelený mramorovaný flakónik
stojaci na klavíri s lesklou politúrou
hneď vedľa čiernej hracej skrinky
s motívmi egyptských bohov
tá vôňa mi pripomínala cukríky
tie mäkké malinové
obsypané cukrom
mohli ste ich rozhryznúť
a zhltnúť za pár sekúnd
alebo nechať váľať na jazyku
do posledného červeného kryštálika

vôňa mojich modrých šiat
s bielym golierikom
ktoré do poslednej chvíle
do prvého 'chlapského' nádychu
skrývali tajomstvo
- syn či dcéra?

POHOVKA

tá pravá a najlepšia bola modrá..
v detstve som nežila v obyčajnom byte
s obyčajnou obývačkou
s obyčajnou spálňou
a s obyčajnou detskou izbou
izby sme nazývali farbami pohoviek
mali sme izbu
Žltú
Modrú
a Zelenú
tá moja bola Modrá..
postupne sa v mojom živote
objavili pohovky ďalšie
jedno- i rôznofarebné
no tú modrú neprekonala ani jedna z nich
tá moja pravá
jediná a jedinečná
s matracami naplnenými ostrým konským vlasom
pripomínala úpätie hory
chránená jej vysokým zadným operadlom
som snívala svoje najkrajšie detské
a najnaivnejšie dospelácke sny

PRVÉ SPOMIENKY

o prvých spomienkach nikdy nevieme
či boli skutočne naše
niektoré príbehy z nášho najranejšieho detstva
nám rozprávali toľkokrát
a toľkokrát prešli našimi mozgovými závitmi
že už vôbec nevieme
či patria k našim osobným spomienkam
alebo sme ich len počuli z rozprávania
  prípadne videli na fotografiách
oveľa neskôr

neviem
či som tú vodu valiacu sa z kopcov
po ceste dolu dedinou
naozaj videla
neviem
či tá úzka cestička pomedzi domy
vedúca do kravína
kam som chodievala s tetou po mlieko
vyzerala presne tak
ako ju vidím pred sebou
keď zavriem oči
neviem
či si ten starý dedinský dom
v ktorom som žila celé svoje rané detstvo
a ktorý už dávno opustil tento svet
vôbec pamätám
neviem
či jeho obraz v mojej mysli
nie je už len kópiou starých fotografií
ktoré uchovávam v zásuvke
neviem presne
či moje prvé spomienky
nie sú len cudzie slová
alebo staré obrázky
oživené mojou imagináciou

..

a predsa sú spomienky
farby a vône
ktoré sú iba moje

[inšpirované poviedkami Veroniky Šikulovej
a zmienkou o pohovke v románe Haruki Murakamiho Koniec sveta & Hard-boiled Wonderland]