Mnohokrát si zamieňame príčinu a dôsledok. Najhoršie na tom všetkom je, že príčinu často nevidí ten, kto je sám jednou z príčin. Oveľa ľahšie je totiž hľadať príčinu v niekom inom ako v sebe. Napríklad náš ľavý stred sa ani trochu nepoučil od svojej sestry úplne naľavo. Jednou z vnútorných príčin stroskotania tzv. reálneho socializmu nebola tá jeho proklamovaná rovnosť, ale naopak nerovnosť. Boli tu totiž rovnejší, elita. A táto elita rozhodovala zas len v prospech tých, ktorí sa k nej pridali, alebo si ich sama k sebe pridala. Tá istá choroba je tu znovu. Tým, že si ju sociálno-demokratické špičky nepriznávajú, že protežovanie, korupciu a svoje elitárske prístupy zneužívania moci nielenže nekritizujú, ale rovno zametajú pod koberec, vlastne len otvárajú pole pre vznik a šírenie nacionalistického, xenofóbneho fašizmu. A čo je najhoršie, týmto pília konár nielen sami pod sebou. Ak niekto nerieši veľmi pálčivé otázky tak ako by mal, hoci páky na ich riešenie mu boli vo voľbách zverené a jeho program to vlastne vyžaduje, je to práve on, kto otvára dvere scestným zjednodušeným riešeniam extrémistov: nie je dôsledok, nie je problém.