Jemne fúkame do tlejúcich pahrieb, keď chceme, aby sa znovu rozhoreli. Niekedy iba preto, aby sme si ujasnili, prečo nás lákalo svetlo a teplo plameňa, čo už pohasol. 
Zbierka mojich veršovaných písačiek z rokov 2014-2015 začína slovami - Veď čo keby. Jednou z posledných v zbierke je báseň s názvom - Dnes už viem. Čas medzi nimi bol naplnený fúkaním do pahreby, z ktorej ešte občas vyletovali iskierky, no ozajstný plameň sa už nerozhorel.  

Fúkanie do pahrieb [2014-2015]  

  
veď čo keby..

fúkame do pahrieb
v ktorých cítime
že to ešte tlie..
no zároveň v ruke
zvierame krhličku
a očami predvídavo
hľadáme mrazničku
kde zostali ešte
zvyšky vody/ľadu
čo nás zachránili
pri poslednom požiari..
veď čo keby..

8.9.2014

dnes už viem

dnes už viem
že fúkať do pahrieb
nemá zmysel..
popol si nafúkame do očí
a tie pália a štípu
slzia a bolia..
hoc aj prikladáme ruky
akokoľvek blízko
k uhlíkom
tie už nehrejú
no môže sa nájsť
zopár zradných
ktoré nepekne popália..
a aj keď už prestaneme fúkať
no neodstúpime od pahreby
môžeme stratiť rovnováhu
a stúpiť rovno do nej..
ak nie sme jogíni
s prázdnou mysľou
potom si spálime aj chodidlá..
preto zdanlivo vyhasnuté pahreby
treba radšej obísť
nechať svojmu osudu..
nevyhasli bez príčiny.

9.6.2015