Šálky, prirastené k dlaniam, všetko – hore dnom.
Pod kožou zimomriavkami vzpínajú sa rýmy,
ale ja básne nie veľmi,
dočerta s príčastím...
keby bolo viac prechodníkov – za priehrštia by som naberal,
načerpával ako dioxid kremíka pre svoju vlastnú piesočnú rezidenciu.
Rýmy? Treba vypustiť – doslova, jedným machom rozpárať všetky vrstvy epitelu, tam, kde ešte nie je rozpárané,
kde ešte nie je dvojitá vrstva jaziev...vypustiť. Vykrvácať.
Vymodliť odpustenie, no neprosíkať za skreslenia a lži,
za nerovnosti, drsnosti, povrchnosti, kosti, čo zostávajú po mne.
Všetko je dolu hlavou, aj povala, a tancuje zašpinenými bosými pätičkami,
po nej, snehobielej,
nedbajúc na prievany presne obtancováva šesťuholník lustra.
A ja pokračujem vo všetkých mojich starých zvykoch,
všetkých starých fetišoch,
len aby som sa upokojil,
aby som zabudol...

Hlas možno zobrať a vybrať z hrdla,
ako pavučinku vytiahnuť...
Pavučinku spriasť do vlnenej nitky,
upliesť z nej sieť a celú noc ňou loviť farebné sny.
Celú noc...
Počítať pehy na cudzích nosoch,
hriať kostnú dreň.
Celú noc...
Zatvorím oči a napočítam do desať. Súhlasíš?
Potom otvorím – a všetko bude v poriadku. Dobre?
I všetko stratené bude na svojich miestach, všetko.
A dnešné ráno bude niečím z minulosti.
I ja zrazu, náhle, stanem sa pre teba všetkým, čímkoľvek.
A viac nebude tak osamelo.
Pretože ak dlho kričíš – hlas možno vziať a vybrať z hrdla.
A potom už nikdy...